V piatok večer sa mi stala strašne ale naozaj nechutne blbá vec s mojou mamou... ako inak... povedala mi veci, ktoré som od nej ani od nikoho iného nechcela počuť... a vzalo ma to ešte viac tým, že to bola moja mama, osoba ktorej som od narodenia verila, a ktorá bola možno doteraz človekom, ktorého som v kútiku duše tajne obdivovala...
V sobotu ráno som sa snažila všetko uležať v hlave, ktorá bola úplne ako vygumovaná cigaretovým dymom, ktorý som v piatok dýchala cely´večer.. a potrebovala som byť s nikým kto mi povie, že vśetko bude dobré a ONA to tak nemyslela... jediným možným riešením bol Shaggi. A on akoby vyslyšal moju prosbu a večer mi napísal, či by som sa mala ako doimportovať do PP. Samozrejme, že som mohla a tak som si s vidinou efektívne stráveného večera šla umyť svoje dlhé, zafajčené, pomaly sa mastiace vlasy.
Po tom, ako som z maminho auta vystúpila pri závodnom klube, som len s veľkou nevôľou, ako keby som sa ani netešila, alebo čo pristúpila k skupinke Shaggi, Dugi, Jochy a Mato. Neviem prečo, ale v tú chvíľu by som asi najradšej išla domov, zaborila si hlavu do vankúša a plakala do dnes. Ale nejakým zázrakom som tam zostala stáť a pozerala som niekde na bod za Jochycho hlavou, lebo na nič iné som sa nezmohla.
Večer strávený so Shaggim dopadol ako inak... krásne (hlavným bodom bolo vymieňanie si cukríkov bonpari na odľahlom sídlisku, kde všetko vyzerá ako v ghette :-D) a tak ako som bola o 19:00 večer zničená, zhnusená a otrávená z tohto večera, tak som sa s ním pri Priore lúčila šťastná a rozjarená. Bolo mi do smiechu, radovala som sa, že som prišla a tešila sa na spoločnú cestu busom s Tomášom.
Pri Priore som stretla Batkyho, ktorý sa gentlemansky ponúkol, že ma odprevadí na zastávku a ja som nemala nič proti a tak sme spoločne zabávajúc sa na dnešnom dni vykročili smerom k ZK Tatravagónky :-D. Mišo sa odpojil niekde pri Milých veciach a ja som zostala na zastávke sama, keď mi v tej mojej dutej hlave zaplo, že som si v almei zabudla dáždnik a tak som sa začala pomaly šuchtať späť do mesta, lebo matka by ma zabila, keby som ho nedoniesla. V Almei som nečakane stretla môjho "úžasného" spolužiaka Domina s céčkarom Oliverom :-D, ktorí tiež ako praví getlemani sa ponúkli, že ma odprevadia na stanicu a ja som nenamietala, nechcela som predsa aby ma v železničnom parku znásilnil nejaký starý houmlesácky nadržanec. Po príchode na stanicu som s úškrnom vykročila k Tomášovi, ktorý však nemal na tvári taký šťastný výraz ako ja, napriek tomu, že sa stretol s Mirkou. Zvestoval mi úžasnú správu, že autobus, ktorým sme chceli pôvodne ísť nejde....
V tú chvíľu som myslela, že tej tete za okienkom najradšej vynadám a rozbijem tie infromačné tabule na milión tristo kúskov. Bola som nahnevaná, ale stále som prechovávala vo svojom vnútri iskierku nádeje, že autobus nakoniec príde.
Medzitým už Domino s Oliverom odišli, lebo sa mierne ponáhľali domov a tak sme ostali na stanici : Ja, Tomáš a ujo upratovač.
Nič... ticho... zastávku osvetľovala len neónová reklama z kasína a matné svetlo pouličných lámp. Bolo trištvrte na jedenásť a my sme sa nemali ako dostať domov. Na zaplakanie. Tomáša napadlo, že by mohol ísť do Lomnice nejaký vlak a tak sme sa s ďalšou malou nádejou pobrali na vlakovú stanicu. Milá teta za okienkom nám oznámila, že posledný vlak odišiel o 21:48.... takže sme si opäť skľúčene sadli na nechutné, bacilostné lavičky a čakali... nevediac na čo ale čakali sme, akoby na zázrak, ktorý sa mohol stať, alebo na nejakých dobrý ujov šoférov, ktorý by pristavili bus len pre nás. Nestalo sa...
Odpadávala som od únavy a Tomáš zrejme tiež. Napadol nás ísť taxíkom, ale vzhľadom k tomu, že Tomáš mal v peňaženke 10 sk a ja 120...to by sme došli tak akurát do Matejoviec a tak sme si obaja zaborili hlavu do dlaní a znovu čakali...
čakali...
čakali...
Dokým sme neschytali zdrba od našich drahých mamičiek, ktoré, to že nešiel autobus zvalili na nás a mňa sa premkol strach ísť domov. Nakoniec mi v hlave skrsol plán, ktorý bol vlastne jediným riešením... a to, že pôjdeme predsa len taxíkom, ktorý nás dovezie až domov, kde na nás budú čakať naši rodičia a zaplatia nám ho. Bolo to bjedne, ale jediné riešenie... a tak sme zaklopkali rozospatému taxikárovi na čelné sklo a s hnusný pocitom, že doma bude masaker sme sa vydali na cestu, ktorá už prekvapivo prebehla bez problémov a my sme sa konečne dostali domov... ach...
Preto, nikdy neverte SAD !!!! a radšej si všetko viackrát preverte ak nechcete aby sa Vám stalo to, čo nám :-D
Komentáre
riesenie no2.