Anet...Problem Child

„Amanda!“ zvolala na dievča, ktoré sa práve vyhrabávalo z levanduľovo voňavých paplónov stará žena v ošúchaných staroružových teplákoch. Na jej tvári sa nepekne skveli starecké vrásky a vetrom ošľahané líca. V rukách držala veľkú metlu, z ktorej pomaly vypadávali staré štetiny a padali na drevenú podlahu, ktorá vyrezala, že toho už veľa prežila.. „Vstávaj ty lenivé dievčisko!“ zakričala ešte raz prenikavejším hlasom a s dupotom odkráčala z malej, možno až príliš jednoducho zariadenej izby. Amanda vystrčila hlavu spod periny a pozrela sa na budík v tvare kvetu, ktorý pokojne trónil na jej nočnom stolíku ladiacemu s posteľou. 6:00. O takomto čase stáva len v pracovné dni, ale dnes bola podľa Amandiných poznatkov nedeľa. A tak nechápavo pokrútila hlavou a zavŕtala svoju strapatú hlavu späť pod vankúš. V sirotinci nastalo hrobové ticho a tak pokojne znova zadriemala, za čo sa jej pani Peetová riadne odplatila. „Amanda! Nepovedala som, že máš vstať!? Už aj sa vyhrab z tých perín!“ zakričala znovu 60-ročná žena na malé, sotva 13 ročné dievča, ktoré lenivo vykuklo spod pokrčeného vankúša a stiahla z nej perinu. Toto dievča nečakalo a tak sa od zimy schúlilo do malého klbka a kolená si dalo pod bradu. „Už aj že si hore!“ starena na ňu hodila nevraživý pohľad a už druhýkrát sa s dupotom vzdialila od Amandinej izby. Tá bola na pohľad uprataná, ale keď ste sa prizreli bližšie zistili ste, že nábytok je už ošúchaný, kovová posteľ rozheganá a lampa nad nočným stolíkom už pomaly nesvieti.

Amanda si sadla na okraj postele a ospalo si pošúchala unavené hnedé oči. Pozrela do zrkadla na náprotivej stene a odtiaľ na ňu hľadelo vyziabnuté a vycivené dievča s vpadnutými lícami a útlym telom. Havranie vlasy jej splývali na pleciach a fialová nočná košeľa, z ktorej vyrástla už pred rokom jej odhaľovala chudé ruky. Odvrátila pohľad od zrkadla a opatrne vstala z postele, pričom nastokla svoje malé nôžky do nepekne hnedých drevákov. Prešla k oknu, cez ktoré sa drali prvé ranné lúče a tak rýchlym pohybom ruky roztiahla ťažké závesy, ktoré im bránili v tom aby zaliali izbu sirotinca príjemným svetlom.

Zo stoličky pri okne si zobrala úhľadne poskladanú kôpku oblečenia a čo najrýchlejšie sa obliekla. Nebolo to nič extra; čierna bavlnená sukňa pod kolená, biela blúzka a hnedo-biela vesta. Vlasy si zopla do úhľadného drdola a potichu zišla dole do predsiene.

Tu, opretá o zábradlie stála Camila. Amandina najlepšia a zároveň jediná priateľka. Camila bolo vysoké 15-ročné dievča s pekne tvarovanou postavou, zelenými očami a vlasmi farby plameňa. Ozdobou jej bledej pleti bolo zopár nepatrných pieh, ktoré ešte viac vyzdvihovali jej krásu. Na tvári jej tentoraz pohrával šibalský úsmev, ktorý vyústil do príjemného smiechu, keď zbadala Amandu, ako ľahko kráča po drevených schodoch. „No konečne!“ poznamenala Camila a chytila Amandinu chudú ruku do tej svojej, skoro ženskej dlane, pričom ju viedla do slnkom zaliatej jedálne. „Ach, dobre, že ste tu dievčatá...“ začala pani Haasová, ktorá bola v sirotinci kuchárkou už asi od jeho založenia. „Palacinky už skoro vychladli, tak sa poponáhľajte“ usmiala sa a položila pred nich tanier naložený voňavými hrubými palacinkami. Camila sa hneď pustila do jedla avšak Amanda miesto toho len odvrátila pohľad a pozrela na svoje staré ošúchané dreváky. Nosila ich už tretí rok a tak aj vyzerali. Kovová pracka už zhrdzavela, podrážka už bola schodená a koža na nich sa už začala ošúchavať.

Zase jej myšlienky zablúdili niekde von, na zelenú trávu plnú kvetov a voňavé rozkvitnuté jablone pod ktorými tak rada sedávala. Predstavila si sama seba a krásnu vílu so svetlými vlasmi, nádherne tvarovanými dlaňami a dlhými nechtami s ktorými si jemne prehrabávala jemné vlnité vlasy a hladila zvieratá na lúke. Z predstáv ju vytrhol Camilin hlas.

„Amanda? Amanda! Čo je s tebou? Stalo sa niečo?“ hľadela na ňu olivovo zelenými očami a v rukách držala javorový sirup. „Nie, nie, len som sa zas trocha zasnívala“ odpovedala Amanda potichu a snažila sa usmiať, pričom z toho vyšla len akási čudesná grimasa. „Ach zase to tvoje snívanie? Kedy s tým už konečne prestaneš? Nikdy nebudeš krásna blondína, ktorá má na sebe ružové šaty a hrá sa so živočíchmi v lese..“

Bola len jediná vec, ktorú na Camile neznášala a to tá, že nemala fantáziu a vždy žila len vo svojom reálnom svete, kde sa riešili problémy dospelých a všade naokolo bol len smútok a nenávisť.