Dnes, ako vždy strávený v spoločnosti Janky Kapolky, ktorá sa kvôli mne uliala z jazykovky, juuj fajne fajne sa videl ako absolútne nudný mrtne zabitý deň. Ale to sa ľen videl ! Lebo, ako chapete... sedime na lavičke pred zelenkastou OTP bankou, či jak jej meno tej fiškusici a okolo šla Zuzy Buzy na bycigľi. Tak samozgejme som ju zaskočila otázkou kam ide. A ona že, citujem : "Idem za Deny, lebo ju dnes zrazilo auto". Ehm, keby mi to povedal niekto iný, možno by som aj uverila, ale ako keď mi to povedala ona, nemala som dôvod jej veriť, ako vážne Zuzka sa nezdá na také vážne témy. Takže som s miernym úškľabkom povedala niečo v zmysle aha jasné jasné.
Nakoniec po asi troch vetách Vážne? Vážne? Vážne? Vysvitlo, že Denu naozaj zrazilo auto. Ty kokos, ako normálne menší infarktík myokardíku. Chápete Dena, vždy veselá, život gombička a ju zrazilo auto. Nepredstaviteľné, nemožné, nepochopiteľné pre mňa, lebo ešte nikdo z mojich priateľov ... teda nikomu z mojich priateľov sa nestal taký úraz, akože ho zrazilo auto. Preboha, fest čudne som sa cítila, ale keďže je Deny jedna z mojich najlepších kamarátok tak som sa rozhodla, že ju teda ideme pozrieť. Už len to, že idem do nemocnice pozrieť svojku kamarátku a nie nejakú babkinu 70ročnú babkinu sesternicu, ktorú ani nepoznám sa mi zdal nepredstaviteľný a ako fakt toto by som si ani vo sne nepredstavila.
Nemocnica. Smradľavá, chladná, ale zato, neviem prečo ale keď som v nemocnici mám taký dobrys pocit. Asi som čudná, ale keď vidím tie názvy ako Traumatológia, Oddelenie klinickej biochémie,operačná sála a podobné cítim sa tak.... hmmm neviem to opísať, ale ako keby som to chcela vidieť každý deň. Možno je to znak, že mám byť doktorka :-D.
Chvíľu (asi 15 minút :-D) sme blúdili po nemocnici, lebo sme mysleli, že trauma je na druhom, no jasné bola na šjestom, ale šak, čo to je hneď pri sebe. Obuli sme si návleky, postretali zopár filipíncov (rómovia-pozn.red.) a našli denkinu izbu. Ako fakt, to bolo nesmierne čudné, ale vošli sme. Deny ležala na nemocničnej posteli, za ručku ju držal Miško a pri nej bola jej sestra Majka a dedko. No jednoducho pohľad, ktorý by ma ani vo sne nenapadol. Dedko s Majkou nás nechali samých, ja som objala Deny a pravdupovediac sa mi tisli slzy do očí, aj keď sa jej vlastne nić nestal (ehm mala zopár modrín, odrenín a škrabancov, ale inak pohoda :-D) a jednoducho som bola strašne rada, že je živá, zdravá, dýcha, hovorí, ale najšťastnejšia som bola, keď som videla jej výraz, keď zbadala nečakanú návštevu (MŇA !) a som bola fest rada, že ju vidím a v tej chvíli som si nepriala vidieť nikoho iného viac ako ju.
Po pár minútach "rozhovoru" :-D som sa rozhodla, že bude lepšíe ak už pôjdeme vzhľadom na to, že Deny Janku nepozná a Zuzka bola na mňa nejaká nahnevastá.
No čo už, tak nereálne situácie, ktoré poznám z televíznych novín sa stali skutočnosťou a úplne bežnými vzhľadom k tomu, že deň pred tým som videla v meste uja infarkťáka v priamom prenose... ufff muuuuka, cely modry bol, chudák ujo... No nič, nechcem už nić také zažiť, ale som strašne šťastná, že som bola za Deny... ľubkam ťa moja a skoro sa vyzdravkaj :)
Komentáre
uz
???
bud rada,
sok